Bratislava bola po celé stáročia významným centrom židovského života. Židovskú prítomnosť upravovalo základné privilégium udelené mestu v roku 1291 kráľom Ondrejom III. z rodu Arpádovcov. Dokument stanovuje, že židia majú právo usadiť sa na území hradbami opevneného mesta.
Židia boli neskôr z mesta niekoľkokrát vyhnaní, naposledy v roku 1526. Do Bratislavy, nie však do územia vnútri hradieb, sa vrátili v roku 1599. Na pozvanie grófa Pálffyho sa usadili v úzkom pásme medzi hradným vrchom a mestským opevnením. Tzv. Judengasse (Židovská ulica) v priestore pod správou Hradu, zostala jediným miestom, kde bolo židom až do roku 1840 umožnené bývať.
V prvej polovici 19. storočia Bratislava bola významným centrom židovskej vzdelanosti. Chatam Sofer tu viedol slávnu ješivu (rabínsku školu), jeho ideologickí oponenti otvorili modernú židovskú základnú školu. Od roku 1872 v Bratislave fungovali dve obce, ortodoxná a neologická.
Väčšina bratislavských židov zahynula počas holokaustu alebo sa vysťahovala po vojne. Systematické ničenie židovského kultúrneho dedičstva v Bratislave nastalo počas komunistickej diktatúry. Hlavnú ortodoxnú synagógu zbúrali v roku 1961 a zvyšok židovskej ulice spolu s neologickou synagógou padol za obeť výstavbe Mosta SNP v roku 1969.
Politické zmeny po páde komunizmu v roku 1989 priniesli oživenie židovského života v Bratislave. V meste funguje malá, ale aktívna židovská komunita.
